Madeleine Albrightová

Verzia z 06:19, 5. marec 2013, ktorú vytvoril TjBot (diskusia | príspevky) (r2.7.2) (robot Pridal: jv:Madeleine Albright)

Madeleine Albrightová pôvodným menom Marie Jana Korbelová (* 15. máj 1937, Praha) je bývala ministerka zahraničných vecí USA. Zohrala významnú úlohu v rozširovaní NATO o krajiny bývalého východného bloku.

Madeleine Albrightová
bývala ministerka zahraničných vecí USA
bývala ministerka zahraničných vecí USA
Narodenie15. máj 1937 (87 rokov)
Praha
PodpisMadeleine Albrightová, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Madeleine Albrightová

Život

Madeleine Albrightová sa narodila v pražskej židovskej rodine. Hneď po Hitlerovej okupácii Česko-Slovenska v marci 1939 sa jej otcovi, diplomatovi Josefovi Korbelovi, podarilo aj s celou rodinou utiecť do Londýna, kde v suterénnom byte zažili nemecké bombardovanie. „Značnú časť detstva som prežila v protilietadlovom kryte a spievala som si“, spomína Madeleine. Neskôr sa rodina presťahovala do mestečka Walton-on-Thames.

V čase, keď jej otec ako pracovník česko-slovenskej exilovej vlády aktívne zúčastňoval boja proti Hitlerovi, nastúpila šesťročná Madeleine do školy. Na vysvedčení z roku 1943 ju charakterizujú ako bystrú a živú žiačku, ktorá sa ľahko učí a učivo si dobre zapamätá. Známky mala dobré, iba zo zemepisu takmer prepadala.

Bola pokrstená a vychovávaná ako katolíčka a o svojom židovskom pôvode sa, podľa nej, dozvedela až keď Washington Post publikoval reportáž, v ktorej bolo spomenuté, že jej prarodičia a niekoľkí príbuzní sa stali obeťami holokaustu.

Po vojne sa Korbelovci vrátili do Česko-Slovenska, ktoré vzápätí po komunistickom prevrate v roku 1948 opustili a usadili sa v Spojených štátoch v Colorade. Po absolvovaní uznávaného Wellesley College sa Madeleine vydala a zapísala na postgraduálne štúdium na Kolumbijskej univerzite. Počas prípravy na doktorát, ktorý získala v roku 1976 bol jej konzultant poľský rodák Zbigniew Brzezinski, ktorý patril k zarytým zástancom studenej vojny v Demokratickej strane. Nasledujúce dva roky pracovala pre demokratického senátora za štát Maine, Edmunda Muskieho. Keď do administratívy Bieleho domu po víťazstve Jimmyho Cartera nastúpil Brzezinski, zobral ju so sebou. Mala na starosti vzťahy s Kongresom a robila sprostredkovateľku medzi Radou pre národnú bezpečnosť (NSC) a ministerstvom zahraničných vecí, ktoré riadil Muskie.

V osobnom živote sa jej nedarilo. Manžel ju po dvadsaťtriročnom manželstve opustil kvôli inej žene. V roku 1992 ju Antony Lake, poradca Billa Clintona pre otázky zahraničnej politiky, pozval do volebnej kampane. Na Clintona spravila dobrý dojem a ten ju po voľbách vymenoval za veľvyslankyňu USA pri OSN. Hneď nato ju vymenoval aj za vedúcu štábu pre spoluprácu s NSC. V týchto funkciách sa jej podarilo vybojovať rovnocenné miesto vo vláde s právom zúčastňovať sa na všetkých zasadnutiach NSC. Získala veľký vplyv na rozhodovanie o zahraničnej politike s ambíciou v nasledujúcom volebnom období uchádzať sa o post ministerky zahraničných vecí. Nakoniec ju Bill Clinton na to miesto navrhol a Madeleine Albrightová ho ihneď prijala. Senát ju schválil jednohlasne.

Udalosti

  • V roku 1996 na pôde OSN ostro reagovala na zostrelenie dvoch civilných lietadiel nad Kubou. Označila tento čin ako chladnokrvnú vraždu a neváhala použiť neslušné výrazy.
  • Presvedčila Rusko, aby podporilo vyslanie amerických vojakov na Haiti, takže sa operácia uskutočnila pod záštitou OSN.
  • Zasadila sa o nasadenie armády v Srbsku, keď rozpútalo vojnu v Bosne. Až letecké útoky donútili Srbov sadnúť si za rokovací stôl.
  • Tým, že presvedčila spojencov, že zotrvanie Butrusa-Butrusa Ghálího vo funkcii generálneho tajomníka OSN je proti dlhodobým záujmom OSN, prekazila jeho opätovné zvolenie do funkcie. Spojené štáty mu vyčítali, že odmietol zredukovať prebujnený administratívny systém OSN.
  • Zohrala významnú úlohu pri prvom rozšírení NATO o bývalých členov východného bloku, Poľsko, Česko a Maďarsko.

Pravidelne sa zúčastňovala na zasadnutiach vlády a Kongresu, mnohokrát vystúpila v Rade pre národnú bezpečnosť a pred Senátom.

Zdroj

  • časopis Výber (október 1997)