Toto je článok o historickom období moderných dejín. O studenej vojne ako druhu vojnového konfliktu pozri Studená vojna (druh konfliktu).

Studená vojna bola skrytým konfliktom medzi Západom (Spojené štáty a ďalšie západné krajiny) a komunistickým blokom (resp. východným blokom, vedeným Sovietskym zväzom), keď sa Spojené štáty a Sovietsky zväz po víťazstve v druhej svetovej vojne stali súperiacimi superveľmocami.

Studená vojna

Zhora v smere hodinových ručičiek:
Pohľad na Berlínsky múr vo februári 1979; Berlínsky hraničný priechod Checkpoint Charlie z amerického sektora v marci 1970; český študent Jan Palach, ktorý sa 16. januára 1969 upálil na protest proti okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy; horiaci sovietsky tank v uliciach Prahy, august 1968; podpísanie zmluvy medzi Georgeom H. W. Bushom a Michailom Gorbačovom o ukončení výroby chemických zbraní a likvidácii ich zásob, 1. jún 1990; pád Berlínskeho múru v roku 1989
Dátum cca 19471991
Miesto de facto takmer celý svet
Výsledok víťazstvo západu
Protivníci
Západný blok:
NATO NATO
ostatní spojenci:
Austrália Austrália
Nový Zéland Nový Zéland
Pakistan Pakistan
Filipíny Filipíny
Thajsko Thajsko
Južný Vietnam
Španielsky štát (do 1975)
Južná Afrika
Irán (do 1979)
Japonsko
Kórejská republika Južná Kórea
Taiwan Taiwan
a ďalší
Východný blok:
Varšavská zmluva
ostatní spojenci:
Čína Čína
Vietnam Severný Vietnam
KĽDR Severná Kórea
Kuba Kuba (od 1959)
Mongolsko
Afganistan (1979 – 1989)
Egypt Egypt
Sýria Sýria
Irak
Velitelia
Spojené štáty Harry S. Truman
Spojené štáty Dwight D. Eisenhower
Spojené štáty John F. Kennedy
Spojené štáty Ronald Reagan
Spojené kráľovstvo Winston Churchill
Francúzsko Charles de Gaulle
a ďalší
Sovietsky zväz Josif Stalin
Sovietsky zväz Nikita Chruščov
Sovietsky zväz Leonid Brežnev
Sovietsky zväz Michail Gorbačov
Čína Mao Ce-tung
Kuba Fidel Castro
a ďalší

Namiesto otvoreného vojenského konfliktu o svetovú nadvládu medzi vojenskými zoskupeniami NATO a Varšavská zmluva sa konfrontácia odohrávala hlavne v ideologickej (Trumanova doktrína), politickej, propagandistickej, hospodárskej (Marshallov plán) a vedecko-technickej rovine. Osobitosťou bola skutočnosť, že táto konfrontácia sa prenášala do kultúry, vedy, športu i medziľudských vzťahov a prejavovala sa ako súperenie, bez priameho vojenského stretnutia oboch superveľmocí. Súperenie sa najviac prejavilo v boji o sféry vplyvu a o prevahu v zbrojení. Sféry vplyvu sa rozširovali vedením tzv. zástupných vojen, teda ozbrojených konfliktov v menej rozvinutých krajinách, pri ktorých bloky podporovali spriaznené strany v danej krajine (napríklad Kórea, Vietnam, Angola, Afganistan). Podstatnú úlohu v získavaní priaznivcov a spojencov (aj na strane protivníka a nezúčastnených krajín) zohrávala ideologická propaganda, špionáž a tajné služby.

V roku 1947 USA stratili monopolné postavenie jedinej nukleárnej veľmoci, čím sa znížila pravdepodobnosť vedenia americkej preventívnej (nukleárnej) vojny a začali preteky (o prevahu) v zbrojení. Predovšetkým tzv. jadrové zastrašovanie (pozri dejiny vývoja jadrových zbraní, atómová bomba a jadrová vojna) viedlo k rovnováhe strachu založenej na zaručenom vzájomnom zničení (anglicky mutually assured destruction), čo postupne otvorilo cestu k rokovaniam o obmedzení a znížení počtu strategických zbraní v 60. a 70. rokoch 20. storočia.

Súperenie vo vedecko-technickej (napr. vesmírne preteky) oblasti, do ktorého sa investovali rozsiahle materiálne, finančné i ľudské zdroje prinieslo v priebehu krátkeho obdobia významný vedecko-technický pokrok napriek tomu, že jeho primárny cieľ bol vojenská prevaha (balistické rakety, špionážne satelity a pod.)

Studená vojna trvala približne od roku 1947 do rozpadu Varšavskej zmluvy 1. júla 1991 a rozpadu Sovietskeho zväzu koncom roku 1991. Počas trvania studenej vojny rozhodnutia o vojnách vznikali len v Moskve a vo Washingtone.[1] Od roku 1992 do roku 2008 boli európske krajiny podľa Friedmana[2] opäť suverénne a zjednotené. Okolo roku 1975 mala sovietska strana prevahu v konvenčných zbraniach [3][4] a ZSSR sa darilo aj na poli propagandy rozširovaním konšpiračných teórií o Spojených štátoch.[5] (Napr. mierové hnutie v Európe po porážke „vojnových štváčov“ USA vo Vietname bolo umne podporované sovietmi ovládanou Svetovou radou mieru.) Nie je preto samozrejmosťou, že USA nakoniec vyhrali studenú vojnu[5] a to bez toho, že by bola rozpútaná jadrová vojna.

Názov studená vojna (ako druh konfliktu) patrí medzi pomenovania typu blesková vojna, čudná vojna, železná opona atď., ktoré sa nepovažujú za vlastné mená, a preto sa píšu s malým začiatočným písmenom.[6]

História

upraviť

Príčiny konfliktu, narastanie napätia

upraviť

Už od roku 1945 môžeme hovoriť o permanentnom zvyšovaní napätia medzi USA a ZSSR. Problémy sa objavili ešte počas vojny na jaltskej konferencii 4. až 11. februára 1945. Nezhody sa týkali hlavne hraníc Poľska so ZSSR a povojnového usporiadania Nemecka a výšky vojnových reparácií pre ZSSR. Západné mocnosti navrhovali federáciu Nemecka a Sovietsky zväz presadzoval jednotný nemecký štát, čo sa nakoniec vyriešilo v lete 1945 na Postupimskej konferencii rozdelením Nemecka na štyri okupačné zóny. Stalin súhlasil s rozdelením britskej zóny na dve už na Jalte, za to požadoval vysoké reparacie. Záujmy veľmocí boli protichodné aj v Iráne (v rokoch 1945 a 1946 sa tam Sovietsky zväz pokúsil vytvoriť pro-sovietske štáty na územiach obývaných Kurdmi a Azerbajdžancami), Kórei (severná časť oslobodená ZSSR), v budúcom Izraeli ako aj v strednej Európe. Sovietom sa, naopak, nepáčilo odsúvanie komunistických strán na vedľajšiu koľaj vo Francúzsku, Taliansku či v Grécku.[7]

Začiatok otvoreného nepriateľstva

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Železná opona
 
Jaltská konferencia: Churchill, Roosevelt a Stalin

Okrem rozdielnych mocenských záujmov veľmocí bolo nepriateľstvo založené na ideologických rozdieloch. USA hovorili o boji demokracie s diktatúrou a ZSSR o boji kapitalizmu so socializmom. Rozdelenie na dva nepriateľské bloky sa udialo v rokoch 1946 a 1947 keď vznikla tzv.. železná opona medzi blokmi. Do dnešného používania tento termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu.

Mesiac predtým, 9. februára 1946, vystúpil Stalin s prejavom, v ktorom zopakoval leninistickú tézu, podľa ktorej, kým existuje kapitalizmus, sú vojny nevyhnutné.[8] Na základe nového politického smerovania KSSZ z roku 1946 dostal v apríli 1947 Ždanov poverenie jej Ústredného výboru zorganizovať takzvanú filozofickú debatu, ktorá sa uskutočnila 16. až 25. júna 1947. Diskusiu 500 účastníkov ovplyvnila kniha vedúceho oddelenia propagandy a agitácie G. F. Alexandrova História západnej filozofie z roku 1946. Ždanovovo delenie sveta na Západ (kapitalizmus) a Východ (socializmus) ideologicky vyhovovalo Stalinovi.[9] Stalin Churchillov protisovietsky prejav síce verbálne odsúdil v moskovskej Pravde ale zároveň stiahol svoje jednotky z Mandžuska a dánskeho ostrova Bornholm.[7]

V záujme odvrátenia hrozby pričlenenia Grécka a Turecka do sovietskej sféry vplyvu[8] vyhlásil americký prezident Harry S. Truman 12. marca 1947 nové smerovanie zahraničnej politiky USA (takzvaná Trumanova doktrína) podľa ktorého sa USA majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozených diktátormi, totalitou, či už zvonka alebo zvnútra. Pomoc má byť finančná, hospodárska, ale aj vojenská. V tom období, v americkom ponímaní, boli krajiny ohrozované najmä možným komunistickým prevratom.[7] V roku 1947 prišli USA s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Iniciatíva dostala názov Marshallov plán, ktorý bol schválený na konferencii v Paríži (12. júla až 22. septembra 1947). Plán definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. V. Molotov začiatkom júla 1947 zamietol plán a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA (prijmú Marshallov plán) a označil ich za nepriateľov ZSSR. V septembri 1947 v Szklarskej Porube v Poľsku sa uskutočnila konferencia vodcov komunistických strán, na ktorej bola založená nástupnícka organizácia Kominterny Informbyro a tiež v roku 1947 Sovieti predstavili alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP).

Studená vojna sa dotkla aj Česko-Slovenska, ktoré malo spoločnú hranicu s neutrálnym Rakúskom a Západným Nemeckom. V ČSR sa uvažovalo o prijatí Marshallovho plánu. V Júli 1947 bol minister zahraničných veci Jan Masaryk predvolaný do Moskvy, kde protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu. Nakoniec železná opona oddelila napríklad Bratislavu od Viedne, pričom ešte pred vojnou boli vzájomne spojené takzvanou električkou.

Priebeh

upraviť
 
Svet v roku 1959
     členské štáty NATO
     ostatní spojenci USA
     kolónie
     členské štáty Varšavskej zmluvy
     ostatní spojenci ZSSR
     neutrálne štáty

Konflikt prechádzal horúcejšími a chladnejšími fázami, rovnako ako aj pokojnejšími a konfliktnejšími obdobiami. Kríza sa vyhrotila prvýkrát do nátlakových akcií počas Berlínskej blokády, ktorá začala 23. júla 1948. K ďalšiemu významnému, teraz už vojenskému stretu došlo na Kórejskom polostrove. Vojnu medzi juhom podporovaným USA a severom podporovaným ZSSR a Čínou, ktorá sa začala v roku 1950 ukončila v máji 1954 konferencia v Ženeve.

Po Stalinovej smrti (5. marec 1953) predstavitelia ZSSR (Malenkov a Chruščov) začali uplatňovať nový kurz smerovania medzinárodnej politiky a prejavili ochotu rozmraziť vzťahy medzi ZSSR a západnými mocnosťami.

Dohodou z 23. októbra 1954 z Paríža bolo Západné Nemecko prijaté do NATO. Táto dohoda ukončila okupačný štatút Nemecka a uznala Spolkovú republiku Nemecka za suverénny a nezávislý štát s vlastnou armádou (Bundeswehr) s určitými obmedzeniami. ZSSR a jeho satelity považovali Parížsku zmluvu za ohrozenie svojej bezpečnosti. Reakciou na ňu bolo založenie vojensko-politického zoskupenia Varšavská zmluva v roku 1955, do ktorej zapojilo ZSSR aj východnú časť Nemecka – NDR.

Studená vojna sa dostala do ozajstnej vojny aj v rokoch 19571975 počas vojny vo Vietname. Ďalším horúcim okamihom studenej vojny bolo odhalenie na Kube v tajnosti budovaných odpaľovacích zariadení pre sovietske atómové rakety, ktoré boli schopné zasiahnuť ciele na území USA (Kubánska kríza v októbri 1962). 24. decembra 1979 začala invázia Sovietskeho zväzu do Afganistanu. USA v nej podporovali mudžahedínov.

Zástupné konflikty[10]

upraviť
 
Počet jadrových zbraní (hlavíc) v USA a ZSSR / Rusku v rokoch 1945 - 2006

Pád „Ríše zla“

upraviť

Po nástupe prezidenta Reagana v roku 1981 (ktorý označil ZSSR ako Evil Empire – „Ríša zla“) sa opäť začali preteky v zbrojení. Ronald Reagan, aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, donútil Sovietsky zväz, vedený prestarnutým politbyrom, zapojiť sa do pretekov, v ktorých Sovieti nemohli držať s Američanmi krok. Reagan 23. marca 1983 oznámil zámer (Strategická obranná iniciatíva – SDI – Strategic Defense Initiative) vytvoriť systém ochrany USA proti útokom strategických jadrových zbraní (predovšetkým balistických rakiet) využitím najnovších technológií, tak by systém zničil nepriateľské strely ešte pred ich dopadom. Sovietsky zväz sa počas pretekov dostal do hlbokej krízy. V snahe zvládať tempo, ktoré udávala Amerika, začal investovať 50% hrubého domáceho produktu do zbrojárskeho priemyslu (USA v tom čase 10%). Aby ale dokázal udržať krok, potreboval investovať ešte viac – 70%, čo bolo vzhľadom na ekonomické podmienky v ZSSR nemožné. Výhoda USA bola tiež technologická (elektronizácia, komputerizácia a pod.).

Tri štátne pohreby troch generálnych tajomníkov (Leonid Iľjič Brežnev – †1982, Jurij Vladimirovič Andropov – †1984, Konstantin Ustinovič Černenko – †1985) v priebehu troch rokov v Moskve spôsobili výrazné zmeny. Do popredia sa dostal mladší Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý sľuboval zaviesť ekonomické reformy. V júni 1987 prišiel s programom Perestrojka (Prestavba). Gorbačov sa domnieval, že pre úspech ekonomickej reformy je nutný aj ďalší program Glasnosť – Otvorenosť (myslela sa politická otvorenosť).

Glasnosť nakoniec umožnila vznik silnejšej občianskej spoločnosti a mierový zánik Sovietskeho zväzu a tým aj ukončenie studenej vojny.

Prebehnutie niektorých krajín východného bloku do NATO

upraviť

12. septembra 1990 podpísali ministri zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky, NDR, Francúzska, Ruska, Spojeného kráľovstva a USA zmluvu, ktorá spečatila zahraničnopolitické aspekty znovuzjednotenia. 15. marca 1991 nadobudla platnosť „Zmluva dva plus štyri“ oficiálne nazývaná Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku, ktorá umožnila znovuzjednotenie Nemecka.[11] Podľa zmluvy sa mali všetky sovietske jednotky do konca roku 1994 stiahnuť z východného Nemecka a zjednotené Nemecko získa úplnú suverenitu a nemecké jednotky budú patriť do NATO. Nemecko potvrdilo nedotknuteľnosť existujúcich hraníc (najmä s Poľskom na riekach Odra Nisa) a tiež, že žiadne zahraničné ozbrojené sily nebudú umiestnené na východonemeckom území. Bundeswehr sa zredukoval na 370 000 vojakov. Okrem toho sa Nemecká spolková republika vzdala jadrových, biologických a chemických zbraní.[11]

Vo februári 2022 ruský prezident Vladimír Putin tvrdil, že Rusko bolo podvedené rozširovaním NATO na východ:

„Dnes jeden pohľad na mapu stačí, aby bolo zrejmé, ako západné krajiny “dodržali„ svoj prísľub zabrániť, aby sa NATO pohlo smerom na východ. Proste podvádzali. Dostali sme päť vĺn rozširovania NATO, jednu za druhou. V roku 1999 boli do Aliancie prijaté Poľsko, Česko, Maďarsko, v roku 2004 – Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 Čierna Hora, v roku 2020 Severné Macedónsko. Výsledkom je, že Aliancia, jej vojenská infraštruktúra sa dostali priamo k hraniciam Ruska.“[12]

Odhliadnuc od toho, že ruských hraníc sa rozširovanie NATO dotklo len vstupom Poľska v roku 1999 a vstupom trojice pobaltských krajín v roku 2004, nedá sa povedať, že Rusko nehanebne „podviedli“, pretože „neexistuje žiadna legálne záväzná dohoda medzi dvomi stranami z obdobia po páde Berlínskeho múru,“ píše nemecký Spiegel.[12]„Konečný záver, či Západ porušil svoje slovo, závisí úplne od toho, do akej miery človek v skutočnosti pokladá za záväzné uistenia, ktoré dali John Major a ostatní.“[13][14]

Britský premiér John Major v marci 1991 povedal, že členstvo Poliakov, Čechov a Maďarov v NATO neprichádza do úvahy.[13]John Major, francúzsky prezident Mitterand, americký prezident George Bush starší naozaj nečíhali začiatkom 90. rokov na to, aby do Aliancie nahnali bývalých členov Varšavskej zmluvy za chrbtom Ruska ale Poliaci, Česi, Maďari (a potom aj Slováci) sa začali sami do NATO pýtať.[12] Tieto krajiny museli v Spojených štátoch niekoľko rokov lobovať, aby dosiahli prijatie NATO.[12]

Tajné služby

upraviť

KGB bol názov hlavnej sovietskej tajnej služby, ktorá súčasne plnila úlohy špionáže, kontrašpionáže a tajnej polície v Sovietskom zväze. Okrem týchto odborov pod ňu ešte spadali i niektoré odvetvia sovietskeho vojenského výskumu. Organizácia vznikla 13. marca 1954 a zanikla 6. novembra 1991.

Central Intelligence Agency, skrátene CIA, je ústredná spravodajská služba USA založená roku 1947 ako dočasný koordinačný orgán tajných služieb USA. Je to civilná aj vojenská rozviedka.

Príkladom špionážneho konfliktu bol Francis Gary Powers, pilot amerického špionážneho lietadla U-2, ktoré 1. mája 1960 zostrelili nad sovietskym územím. Sovieti ho vo februári 1962 vymenili za uväzneného sovietskeho špióna Rudolfa Abela.

Dôležité konflikty

upraviť

Vojna v Kórei

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kórejská vojna
 
Kórejskí civilisti počas vojny

Kórea bola do konca druhej svetovej vojny dlho súčasťou Japonského cisárstva. V roku 1945 oslobodili sever Kórei vojská Sovietskeho zväzu, južnú časť krajiny zaistili vojská Spojených štátov. V južnej časti Američania vytvárali budúci slobodný štát, zatiaľ čo v severnej časti sa s pomocou ZSSR a novovzniknutej komunistickej Číny vytvárala komunistická diktatúra. Hranicou medzi oboma krajinami bola pôvodná demarkačná čiara sovietskej a americkej zóny tvorená 38. rovnobežkou.

25. júna 1950 sa jednotky Severnej Kórei priblížili k hraniciam a po sérii ozbrojených zrážok na hraniciach podnikli rozsiahlu inváziu do Južnej Kórei. Severná Kórea bola čiastočne podporovaná sovietskym letectvom, jadro jej útočiacich jednotiek tvorili tanky T-34 dodané zo ZSSR. Začiatkom júla severokórejské vojská dobyli Soul a prenikali aj ďalej na juh. Už 2 dni po napadnutí juhu Bezpečnostná rada OSN v neprítomnosti predstaviteľov ZSSR vyhlásila za agresora vojny Severnú Kóreu a rozhodla sa podporiť juh. Medzitým však zasiahla armáda USA, ktorá najprv pomohla Juhokórejcom udržať oblasť Pusanu a potom sama podnikla 15. septembra obojživelnú operáciu pri Inčone. V nasledujúcich bojoch americké jednotky porazili severokórejskú armádu, dobyli Pchjongjang a prenikli až k čínskym hraniciam. Keď už bolo severokórejské územie skoro celé pod kontrolou amerických vojakov, zasiahla do konfliktu Čína, ktorá sa cítila prítomnosťou amerických vojsk ohrozená. 25. októbra miliónová armáda „dobrovoľníkov“ pod velením Peng Dehuaia prekročila napriek očakávaniam Spojených štátov hranice a rozvrátila útok síl OSN. Nová komunistami vedená ofenzíva zatlačila jednotky OSN opäť na juh. 4. januára 1951 dobyli komunisti Soul. Otrasené jednotky OSN spolu s Američanmi sa však znovu sformovali a po sérii bojov v polovici marca dobyli mesto späť. Už 22. apríla však severokórejské vojská začali nový protiútok a zatlačili vojská OSN o niekoľko desiatok km späť. V tej istej dobe bol dovtedajší veliteľ amerických vojsk v oblasti generál Douglas MacArthur pozbavený velenia, pretože sa vyhrážal čínskej strane použitím atómových zbraní. Jeho konanie vyvolalo odpor a zhrozenie po celom svete. Svetu po prvýkrát hrozila nukleárna vojna, keďže ČĽR malo spojeneckú zmluvu so ZSSR. Onedlho pozemné boje uviazli na mŕtvom bode. Frontová línia sa vtedy nachádzala mierne na sever od 38. rovnobežky. Do konca roku 1951 sa začali v Kesongu rozhovory o zastavení paľby. 12. novembra 1951 sa rokovania premiestnili do mesta Pchanmundžon, kde trvali do 27. júla 1953, kedy bolo podpísané prímerie platné dodnes. Obe strany mali po vojne veľké množstvo vojnových zajatcov, ktorým obe strany umožnili rozhodnúť sa, v ktorej časti krajiny chcú zostať. Celkovo si kórejská vojna vyžiadala dovedna 1 300 000 obetí.

Kubánska kríza

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kubánska raketová kríza
 
Rozmiestnenie sovietskych zbraní na Kube počas Kubánskej krízy

Na Kube v roku 1959 po dvojročnej partizánskej vojne zvrhli povstalci vládu proamerického diktátora Batistu, keď pod vedením Ernesta Che Guevaru dobyli 1. januára Havanu. Nová revolučná vláda pod vedením Fidela Castra vyhlásila pozemkovú reformu, znárodnila továrne, bane aj banky. Nová revolučná vláda sa začala orientovať na Sovietsky zväz. Spojené štáty, ktoré predtým na Kube investovali veľa kapitálu hneď od začiatku plánovali vykoreniť komunizmus z tejto krajiny.

Prvá Kubánska kríza vypukla po tom, čo sa 17. apríla 1961 vylodilo asi 1500 kubánskych kontrarevolucionárov podporovaných Spojenými štátmi v zátoke Chiron (známej tiež ako Zátoka svíň). Pokus zvrhnúť Castrovu komunistickú vládu sa však nepodaril. Väčšina z kontrarevolucionárov bola zajatá.

Akcia ešte viac zhoršila vzájomné vzťahy medzi USA a Kubou. A čiastočne bola katalyzátorom ďalších udalostí. Predstavitelia Sovietskeho zväzu sa totiž ako protiopatrenie za umiestnenie rakiet s jadrovými zbraňami vo Veľkej Británii, Taliansku a hlavne v Turecku rozhodli riešiť situáciu tak, že po dohode s kubánskou stranou vybudujú svoje odpaľovacie zariadenia na Kube. Z nej bolo podobne ako z Turecka možné ohroziť všetky dôležité oblasti v USA. Kríza začala 16. októbra 1962 odhalením raketových základní na ostrove americkým leteckým prieskumom pomocou lietadiel U-2. Spojené štáty následne začali kontrolovať všetky lode smerujúce na Kubu aj z Kuby. Kuba následne vyhlásila mobilizáciu a opäť sa začala pripravovať na inváziu. ZSSR vyhlásil že bude Kubu brániť. V dôsledku zvýšenej vojenskej aktivity a pohotovosti obidvoch veľmocí v oblasti hrozila ich otvorená zrážka. Sovietske aj americké vojnové lode a ponorky vyplávali na more. ZSSR vyslalo ku Kube popri hladinových lodiach v tajnosti aj flotilu ponoriek s torpédami s jadrovými hlavicami, ktoré mohli v prípade ohrozenia použiť. USA zároveň udržiavalo blokádu Kuby a tieto ponorky aktívne stíhalo, netušiac že môžu tieto zbrane použiť. Najmä v dôsledku prenasledovania sovietskej ponorky B-59, ktorá zostala bez kontaktu s velením reálne hrozila nukleárna vojna.[15] Krajiny po celom svete boli v napätí, armády aj civilná obrana sa intenzívne pripravovali na prípadný konflikt. V tej dobe zasiahol generálny tajomník OSN U Thant, ktorý zorganizoval stretnutie Kennedyho s Chruščovom. 28. októbra 1962 sa kríza oznámením sovietskej strany o rozobratí raketových základní skončila. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

Vojna vo Vietname

upraviť
Bližšie informácie v článkoch: indočínska vojna a vietnamská vojna

Po skončení druhej svetovej vojny sa začal pomaly rúcať aj koloniálny systém európskych mocností. Obyvatelia mnohých kolónii cez druhú svetovú vojnu bojovali proti mocnotiam Osi, no po ich porážke sa znovu dostali do područia koloniálnych mocností. Vo Francúzskej Indočíne bola obodobná situácia, tamojší obyvatelia boli v tej dobe už do značnej miery zunovaní Francúzskou nadvládou a za svoje právo na samostatnosť boli rozhodnutí bojovať. Podzemné hnutie, ktoré kládlo odpor Japoncom sa teraz postavilo i Francúzom. Veľkou posilou mu bolo aj víťazstvo komunizmu v Číne, pretože Čína bola podobne ako ZSSR rozhodnutá podporovať komunistické strany aj v okolitých krajinách. Komunisti síce neboli jediní, kto vzdoroval Francúzom, ale boli zárukou, že povstalci majú aspoň čiastočne podporu aj mimo územia Indočíny. Medzitým vznikol 1. júla 1949 na juhu Indočíny čiastočne samostatný Vietnamský štát na čele s cisárom Bao Dajom. Ten sa však o správu krajiny nijak zvlášť nestaral a nebol ani trochu populárny. Väčšina obyvateľov Indočíny si predstavovala budúcnosť inak a rozhodla sa viesť proti Francúzom ozbrojený boj. Následne sa podarilo podobný štatút samostatnosti dosiahnuť aj Laosanom na čele s princom Souphanouvungom, ktorí ju dosiahli na základe vzájomnej dohody s Francúzskom 22. októbra 1951. 9. novembra sa po oficiálnom odchode francúzskych vojsk z Kambodže stala nezávislou aj Kambodža. Onedlho po tom sa však v krajine začali zrážky medzi rôznymi frakciami povstalcov. Samostatnosť týchto krajín tak v konečnom dôsledku nebola celkom skutočná. A Francúzi naďalej udržiavali v oblasti svoje koloniálne jednotky Cudzineckej légie. Pri tom veľmi podcenili sily povstalcov a v bojoch, v rámci ktorých sa v cudzineckej légii účastnilo aj mnoho bývalých členov Waffen-SS, stavili na jednu kartu – pevnosť blízko dnešnej Laosko-Vietnamskej hranice menom Dien Bien Phu. Tu opevnili svoje najsilnejšie jednotky a plánovali na seba prilákať povstalcov a potom ich zničiť intenzívnym bombardovaním. Povstalci ale pevnosť najprv obkľúčili a potom s pomocou ťažkého delostrelectva, dodaného z Číny a ZSSR, prinútili francúzske jednotky 7. mája 1954 kapitulovať. Súčasne s tým prebehli aj rokovania medzi povstalcami a francúzskou vládou, ktoré sa uskutočnili v Ženeve. 21. júla 1954 bola vyhlásená samostatnosť Laosu, Kambodže aj Vietnamu.

Vietnam v tomto delení získal akési zvláštne miesto, pretože bol rozdelený 17. rovnobežkou na severnú časť, v ktorej mala moc komunistická frakcia Viet Minhu a južnú časť, ktorej oficálnou hlavou bol až do referenda 23. októbra 1955 cisár Bao Daj. Predsedom vlády a fakticky aj hlavou nového štátu na juhu Vietnamu sa stal Ngo Dinh Diem. Moci na severe sa zatiaľ pevne chopila komunistická strana na čele s Ho Či Minom. Diem sa pokúšal viesť krajinu vlastnou cestou za podpory Spojených štátov, bez toho aby zasahoval do suverenity svojho severného suseda. Komunisti sa sprvu pokúšali zorganizovať celoštátne voľby, ktoré by krajinu zjednotili mierovou cestou. Ale po tom, čo sa na juhu žiadne voľby nekonali, rozhodli sa spojiť krajiny násilne, ale pomerne nenápadne, tým že začali podporovať ozborojené akcie komunistickej opozície, ktorá žiadala sociálnu spravodlivosť. V prevažne poľnohospodárskej krajine plnej chudobných roľníkov si komunisti získali čoskoro veľkú obľubu. Nová partizánska armáda, ktorá by bez podpory severného Vietnamu nevznikla sa nazývala Vietkong. Na to aby bolo možné tieto oddiely podporovať však museli Severovietnamci obchádzať krátku, ale dobre stráženú hranicu na 17. rovnobežke a prenikať do južného Vietnamu cez Laos a Kambodžu. V priebehu nasledujúcich 20 rokov získali tieto zásobovacie cesty spoločný názov Ho Či Minova cesta.

 
Stroje F-105 nad Vietnamom

Ako rástlo a silnelo partizánske hnutie na juhu krajiny, tak klesala podpora a dôvera juhovietnamského obyvateľstva v Diemovu Saigonskú vládu. Nespokojnosť vyvrcholila vojenským prevratom, v dôsledku ktorého bol Ngo Dinh Diem zavraždený. V tej dobe však už mali Američania v krajine 16 000 svojich vojenských poradcov, ktorí dozerali na výcvik a činnosť juhovietnamskej armády. Prezident Kennedy ako aj jeho nástupca boli naďalej pevne rozhodnutí pokračovať v pomoci južnému Vietnamu ako strategickému spojencovi v oblasti juhovýchodnej Ázie. Vojenskí analytici však vyhodnotili situáciu v krajine ako krajne kritickú a navrhli zvýšenie vojenskej pomoci ako aj priameho angažovania sa Spojených štátov do vojny. Vážne totiž hrozilo to, že bude južný Vietnam rozdrvený partizánmi.

Vojna eskalovala po incidente v Tonkinskom zálive, kde boli lode Amerického námorníctva napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. Americkou odpoveďou boli silné nálety na niektoré časti severného Vietnamu ako aj príchod pozemných vojsk a námornej pechoty do južného Vietnamu. Začala sa otvorená vojna medzi americkými ozbrojenými silami, ktoré v tej dobe už fakticky prevzali zodpovednosť za ochranu južného Vietnamu a severným Vietnamom podporovaných partizánov Vietkongu. Už vtedy sa prejavili prvé chyby, ktorých sa Američania dopustili, keď umožnili preriedeným jednotkám ustúpiť do Kambodže, kde boli fakticky v bezpečí, pretože Kambodža (podobne ako Laos) boli oficiálne neutrálne krajiny. Skutočnosť však bola taká, že východne oblasti Kambodže a Laosu mala plne pod kontrolou Severovietnamská armáda, ktorá ich využívala ako bezpečné nástupiská pre útoky na južný Vietnam.

Prvé veľké ozbrojené stretnutie sa začalo 14. novembra 1965 v pohraničnom údolí Ia Drang. Americké jednotky tam odrazili útok severovietnamských vojsk a Vietkongu v Centrálnej vysočine a tým prakticky zabránili realizácii už rozbehnutého plánu na likvidáciu južného Vietnamu. V nasledujúcich rokoch sa v južnom Vietname rozpútala najprudšia a najväčšia vojna druhej polovice 20. storočia. Vojna eskalovala v januári roku 1968, keď Severovietnamci spolu s Vietkongom začali po celej krajine svoju poslednú zúfalú ofenzívu. Američania aj Juhovietnamci síce boli sprvu zaskočení, ale dokázali útok odraziť, čím spôsobili komunistom ďalšiu vojenskú porážku. Verejná mienka v Spojených štátoch, sa vtedy ešte viac naklonila na stranu odporcov vojny, pretože dovtedy prezentované vyhlásenia tvrdili, že Vietkong je už prakticky porazený a vojna sa čoskoro skončí. Naopak, nové správy z Vietnamu zo začiatku roka 1968 ukázali dosiaľ najtvrdšie boje, ktoré spolu s tým, že veliteľ amerických vojsk William Westmoreland žiadal ďalšie posily, vyvolali veľké rozhorčenie. 30. apríla 1969 dosiahol počet amerických vojakov vo Vietname svoj vrchol, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov. V juhovýchodnej Ázii sa nachádzala väčšina amerických ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov v oblasti by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Od tohto momentu za začal počet amerických vojakov v oblasti znižovať. Verejná mienka v USA nakoniec prinútila prezidenta Nixona vydať rozkazy na úplný odchod amerických vojsk z Vietnamu. Poslední americkí vojaci priamo sa účastnici bojov opustili krajinu 29. marca 1973. V krajine zostali iba vojenskí poradcovia a inštruktori. Severný Vietnam mal naproti tomu v južnom Vietname 150 000 plne vyzbrojených vojakov. Oslabený južný Vietnam, na čele s nepopulárnou vládou a skorumpovaným aparátom[pozn 1], nemohol po strate podpory zo strany USA už dlhšiu dobu vzdorovať komunistickej agresii. Začiatkom roku 1975 komunistické sily vyzbrojené veľkým množstvom tankov T-54 zaútočili cez Kambodžu a Laos, rozdrvili demoralizovanú juhovietnamskú armádu a 1. mája 1975 ukončili boje dobytím Saigonu.

Počas bojov v juhovýchodnej Ázii bojujúce strany použili 14 miliónov ton bômb a inej munície, ich účinok sa rovná sile 700 atómových bômb „Little boy“, aká dopadla na Hirošimu. Celkové straty na oboch stranách sa odhadujú na asi 3,5 milióna. Z toho asi 1/3 tvorili civilisti.

Sovietska invázia do Afganistanu

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Sovietska invázia do Afganistanu

Hlavné udalosti studenej vojny

upraviť

Podľa Westanda dve svetové vojny väčšmi než čokoľvek iné sformovali vojnu studenú. Popri pocite systémovej spoločenskej krízy oslabili v medzinárodnej politike výnimočné postavenie Západu a zvlášť Európy a otvorili cestu fenoménom ako sledovanie svojich občanov a zahraničná špionáž. Vojny zvýšili úlohu štátu, donútili svojich občanov k mobilizácii, vyvolali v nich mimoriadnu lojalitu, prinútili ich prijať určitú úroveň obetí v prospech nie celkom zrozumiteľného konfliktu. Hlavná interpretačné línia mala v americkom a západoeurópskom diskurze zreteľný antistalinistický podtón – studenú vojnu spôsobila nepretržitá sovietska agresia, ktorá sa začala už počas druhej svetovej vojny a prešla do oficiálnej verejnej doktríny v roku 1947 (Ždanov: nezmieriteľný boj socializmu proti kapitalizmu). V sedemdesiatych rokoch prevládol realistický pohľad, podľa ktorého sovietsko-americké súperenie definovali ich strategické záujmy a bezpečnostné potreby, a tie sa od seba príliš nelíšili a tak kľúčom k pochopeniu studenej vojny sa mala stať moc sama o sebe a vytúženým stavom mocenská rovnováha, predpokladajúca vysokú mieru stability a predvídateľnosti.[16]

V čase ukončenia druhej svetovej vojny bol globálny význam Sovietskeho zväzu na úrovni Veľkej Británie či Francúzsko, teda v porovnaní s USA neporovnateľne menší. Výnimočná schopnosť militarizácie a mobilizácie zdrojov premenila ZSSR na protivníka, ktorý sa mohol v určitých aspektoch USA vyrovnať, alebo ho dokonca neskôr prekonať. K štatútu „druhej superveľmoci“ ZSSR oprávňovala podľa Westada predovšetkým úplne iná ideológia, ktorá Moskve umožňovala spochybňovať americký systém a jeho ciele a neintegrovať sa plne do svetovej globálnej kapitalistickej ekonomiky.[16][17]

Poznámky

upraviť
  1. Bežná prax bola, že velitelia jednotiek inkasovali žold za neexistujúcich vojakov a nikdy nezakúpené zbrane a prakticky nedopĺňali stavy personálu ani zásob

Referencie

upraviť
  1. KRČMÁRIK, Matúš. Analytik George Friedman: Vojna a mier nie sú pre Európu témou. SME (Bratislava: Petit Press), 2015-06-16. Dostupné online [cit. 2022-06-25]. ISSN 1335-4418.
  2. FRIEDMAN, George. Iran Looks to Clean Up the IRGC Amid Repeated Affaires [online]. worldview.stratfor.com, 2008-10-27, [cit. 2022-06-25]. Dostupné online. Archivované 2008-10-30 z originálu. (po anglicky)
  3. MATÚŠ KRČMÁRIK. Odtajnené mapy a čísla ukazujú, ako na tom boli mocnosti počas studenej vojny. svet.sme.sk (Petit Press), 14. aug 2017. Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  4. NATO AND WARSAW PACT: FORCE COMPARISONS, NATO.INT Online
  5. a b APPLEBAUM, Anne. Keby bola studená vojna dnes, Amerika by prehrala. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  6. Prečo sa píše názov "studená vojna" s malým "s"?, jazykovaporadna.sme.sk, 28. 04. 2014, online
  7. a b c MATEJ HANULA. Studená vojna | Udalosti | encyklopedia.sme.sk. SME (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  8. a b MATEJ HANULA: Studená vojna, sme.sk, 3. mar. 2006, Online
  9. Stalins letzte Säuberungen (Eine inszenierte „Ärzteverschwörung“ in der Sowjetunion), ZDF. čas 1:59 (nemecký film 2014).Online
  10. Andrej Žiarovský / Je vojna na Ukrajine naozaj rusko-americký zástupný konflikt? [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-08-15]. Dostupné online.
  11. a b Zwei-plus-Vier-Vertrag [online]. deutschland.de, 2015-09-10, [cit. 2022-02-23]. Dostupné online. (po nemecky)
  12. a b c d KRIVOŠÍK, Lukáš. Slovensko v Putinovom príhovore / Ako to bolo s rozširovaním NATO na východ [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-02-23]. Dostupné online.
  13. a b WIEGREFE, Klaus. NATO's Eastward Expansion: Is Vladimir Putin Right?. Der Spiegel, 2022-02-15. Dostupné online [cit. 2022-02-23]. ISSN 2195-1349. (po anglicky)
  14. WIEGREFE, Klaus. (S+) Nato-Osterweiterung: Aktenfund von 1991 stützt russische Version. Der Spiegel, 2022-02-18. Dostupné online [cit. 2022-02-23]. ISSN 2195-1349. (po nemecky)
  15. Savranskaya, S. V., 2005: New Sources on the Role of Soviet Submarines in the Cuban Missile Crisis. Journal of Strategic Studies, 28:2, 233-259 https://doi.org/10.1080/01402390500088312
  16. a b WESTAD, Odd Arne. The Cold War and the international history of the twentieth century. [s.l.] : Cambridge University Press, 2010-03-25. (1.) DOI: 10.1017/CHOL9780521837194.002. Dostupné online. ISBN 978-1-139-05611-3. DOI:10.1017/chol9780521837194.002 S. 1–19.
  17. ADAMEC, Jan. Ako chápať studenú vojnu? [online]. HistoryWeb.sk, [cit. 2021-10-11]. Dostupné online.

Literatúra v slovenčine alebo češtine

upraviť
  • DURMAN, Karel. Popely ještě žhavé : velká politika 1938 – 1991. Diel I. Světová válka a nukleární mír 1938 – 1964. Praha : Karolinum, 2004. 604 s. ISBN 80-246-0697-6. ; DURMAN, Karel. Popely ještě žhavé : velká politika 1938 – 1991. Diel II. Konce dobrodružství 1964 – 1991. Praha : Karolinum, 2009. 559 s. ISBN 978-80-246-1536-3.
  • EICHLER, Jan. Od Hirošimy po Bělehrad : válka a mír v druhé polovině 20. století. [Praha] : [s.n.], 2014. ISBN 978-80-246-2988-9.
  • MICHÁLEK, Slavomír. Rivali a partneri studenej éry. Bratislava : [s.n.], C 2017. ISBN 978-80-224-1602-3. </ref>
  • ŠTEFANSKÝ, Michal; MICHÁLEK, Slavomíra. Míľniky studenej vojny a ich vplyv na Československo : (od Trumanovej doktríny po Vietnam). Bratislava : Veda, 2015. ISBN 978-80-224-1449-4.
  • GADDIS, John Lewis. Studená vojna. Bratislava : Slovart, 2006. ([1. slov. vyd.].) ISBN 80-8085-186-7.

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť