Jan Masaryk

český diplomat a politik

Jan Garrigue Masaryk (* 14. september 1886, Praha – † 10. marec 1948, Praha) bol česko-slovenský diplomat a politik, minister zahraničných vecí Československej republiky v rokoch 1940 – 1948. Bol syn prvého česko-slovenského prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka.

Jan Garrigue Masaryk
česko-slovenský diplomat a politik
Jan Masaryk
5. minister zahraničných vecí Česko-Slovenska
V úrade
21. júl 1940 – 10. marec 1948
Predchodca František Chvalkovský Vladimír Clementis Nástupca
1. chargé d’affaires vo Washingtone
V úrade
1919 – 1920
3. česko-slovenský vyslanec v Spojenom kráľovstve
V úrade
1925 – 1938
Predchodca JUDr. Vojtěch Mastný JUDr. Max Lobkowicz Nástupca
14. minister národnej obrany Česko-Slovenska
V úrade
1944 – 1945
Predchodca Sergěj Ingr Ludvík Svoboda Nástupca
Biografické údaje
Narodenie14. september 1886
Vila Osvěta, Kráľovské Vinohrady, Rakúsko-Uhorsko (dnes ulica Jana Masaryka, Vinohrady, Praha)
Úmrtie10. marec 1948 (61 rokov)
Praha-Hradčany, Česko-Slovensko
Politická strananestraník
Rodina
Manželka
Frances Craneová Leatherbeeová (1925–1931)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJan Masaryk
(multimediálne súbory)

Bol okrem iného aj veľvyslanec Česko-Slovenska v Londýne (1925 – 1938), minister zahraničných vecí Benešovej exilovej vlády a nakoniec aj minister zahraničných vecí vo vláde Klementa Gottwalda. Vo februári 1948 odmietol podať demisiu spolu s ostatnými demokratickými ministrami.

Rakúsko-Uhorsko

upraviť

Navštevoval školy v Prahe, Akademické gymnázium (maturoval v roku 1906) a v USA (190713). V roku 1913 sa vrátil do Čiech. Počas prvej svetovej vojny nastúpil vojenskú službu v rakúsko-uhorskej armáde (191518 v tyle uhorského pluku na poľskom fronte, bol povýšený na dôstojníka a vyznamenaný medailou za statočnosť). Jeho rodina (matka, sestra Alice, brat Herbert) počas vojny trpela, pre zahraničné aktivity otca profesora T. G. Masaryka, ktorý bol s dcérou Olgou v exile.[1]

Po skončení vojny sa stal diplomatom v novovzniknutej republike, v rokoch 191922 chargé d'affaires vo Washingtone. V rokoch 192025 bol osobným tajomníkom Edvarda Beneša, vtedajšieho ministra zahraničných vecí ČSR.

Londýn, USA

upraviť

V roku 1925 sa stal vyslancom v Londýne. V septembri 1938 po Mníchovskej dohode a okupácii Sudet na túto funkciu rezignoval a zostal v Londýne. V roku 1940 sa stal ministrom zahraničia Benešovej exilovej vlády.

Pokračoval vo verejných vystúpeniach a prednáškach, najmä v Anglicku a USA, o nutnosti systému kolektívnej bezpečnosti, nebezpečenstve nacizmu a medzinárodnom postavení Česko-Slovenska počas vojny a po nej. Podobne ako i ďalší prominentní exulanti spolupracoval s českým vysielaním BBC „Volá Londýn“. V roku 1942 získal doktorát práv (LL.D.) na Bates College v Lewistone v americkom štáte Maine.

V Spojenom kráľovstve mal k dispozícii londýnsky apartmán na 58 Westminster Gardens, ale často prebýval aj v Buckinghamshire vo Wingrave, v rezidencii členov a zamestnancov Benešovej vlády, alebo u Benešovcov v ich rezidencii v Aston Abbotts.

Povojnová ČSR

upraviť
 
Jan Masaryk a veľvyslanec USA v Československu Laurence Steinhardt
 
Masarykova rakva - okolnosti smrti sú dodnes nevyjasnené

V roku 1945, 26. júna, v San Francisku za ČSR podpísal Chartu Organizácie spojených národov. Podieľal sa aktívne i na formulácii Medzinárodného paktu o ľudských právach.

V roku 1946 viedol ako minister česko-slovenskú delegáciu na Parížskej mierovej konferencii, konanej od júla do októbra. V auguste 1946 sa stal prvým predsedom vtedy práve v Luxembursku založenej Svetovej federácie združenia pre Spojené národy (World Federation of United Nations Associations, WFUNA).

Masaryk zostal ministrom zahraničia i v povojnovej vláde, po voľbách v roku 1946 komunistami dominujúcom Národnom fronte. Snažil sa o udržanie priateľstva so ZSSR, z tej doby pochádza i jeho – z dnešného hľadiska servilná – oslavná reč maršalovi Stalinovi. No súčasne bol pobúrený sovietskymi mocenskými ambíciami – ako bolo aj sovietske veto proti účasti Česko-Slovenska na Marshallovom pláne.

Osobný život

upraviť

V roku 1925 sa Jan Masaryk oženil s Frances Craneovou, dcérou Charlesa Cranea, významného zástancu česko-slovenskej samostatnosti. Bezdetné manželstvo skončilo za päť rokov. Masaryk sa dlho stýkal s Američankou Marciou Davenportovou. Po odchode do exilu sa mali vziať v Londýne, kam za ňou mal odcestovať.

Február 1948 a smrť

upraviť
 
Pamätná tabuľa na vile Osvěta

Počas februárovej krízy odmietol rezignovať spolu s ostatnými nekomunistickými členmi Gottwaldovej vlády. Navonok vystupoval konštruktívne, predniesol i niekoľko provládnych vyhlásení. V súkromí ale rezignoval a premýšľal nad odchodom do ďalšieho exilu.

10. marca ho objavili mŕtveho pod oblokom svojho bytu. Jeho smrť je dodnes záhada. Sú tri teórie: podľa jednej išlo o vraždu (Masaryka z okna jednoducho vyhodili), podľa druhej o samovraždu (Masaryk z okna sám vyskočil) a podľa tretej verzie sa Masaryk pokúšal po rímse utiecť zo svojho bytu (kde sa v tej chvíli pohybovali votrelci) a z rímsy spadol.

Policajné vyšetrovanie sa skončilo v roku 2004 a došlo k záveru, že išlo o vraždu. To je v súlade s presvedčením verejnosti aj viacerých historikov, že Jana Masaryka zavraždili komunisti, aby im neprekážal v novej vláde. Tiež sa v Moskve v júli 1947, ako jediný postavil Stalinovi na odpor (pri rokovaniach o Marshallovom pláne), čo by už samotné postačovalo na jeho „zlikvidovanie“.

Citáty

upraviť
  • "Naše zahraniční politika...bude záležet na pevném, nezměnitelném a mohutném základě naší smlouvy a sousedství se Sovětským svazem. Vše, co z této naší základny vyplývá, budeme plnit stoprocentně, bez váhání a nekompromisně." (Londýn, 31. december 1944).
  • „Do Moskvy jsem jel jako československý ministr a vrátil jsem se jako Stalinův pacholek.“ (po návrate z Moskvy v júli 1947)

Bibliografia

upraviť
  • Úsměvy Jana Masaryka, Melantrich, Praha 1969
  • Vladimír Vaněk: Jan Masaryk, Torst, 1994, ISBN 80-85639-30-0
  • J. Havel: Smrt Jana Masaryka očima kriminalisty, Vizovice 1998
  • Pavel Kosatík, Michal Kolář: Jan Masaryk – Pravdivý příběh, Mladá fronta, Praha 1998, ISBN 80-204-0736-7
  • Petr Kettner, I. M. Jedlička: Proč zemřel Jan Masaryk?, Horizont, Praha 1990, ISBN 80-7012-035-5
  • Marcia Davenportová: Jan Masaryk – Poslední portrét, Panorama, Praha 1991, ISBN 80-7038-251-1
  • Viktor Fischl: Hovory s Janem Masarykem, Mladá fronta, Praha 1991, ISBN 80-204-0222-5
  • PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (TGM and legions), váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk democratic movement in Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, page 19 - 25, 87, 169
  • Antonín Sum: Otec a syn – Tomáš Garrigue a Jan Masarykové ve vzpomínkách přátel a pamětníků, Pragma, Praha 2000, ISBN 80-7205-812-6
  • Robert H. B. Lockhart: Jan Masaryk – Osobní vzpomínky (český preklad Petr Honzík), Vladimír Kořínek, 2003, ISBN 80-903184-2-8
  • Ladislava Kremličková (ed.): Jan Masaryk – úvahy o jeho smrti, edícia Svědectví, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, Praha 2005 (1. vyd., nepredajné), ISBN 80-86621-10-3, PDF (18MB)

Referencie

upraviť
  1. PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 pages, first issue - vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná, Česko) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk democratic movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3 , str. 8, 23 - 24, 88, 153 - 154, 168

Iné projekty

upraviť
  •   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jan Masaryk
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jan Masaryk

Externé odkazy

upraviť