Stehlík ohnivý
| Stehlík ohnivý | |
 | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Stehlík ohnivý Swainson, 1820 | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Stehlík ohnivý[1] (Carduelis cucullata) je druh vtáka z radu spevavcov z čeľade pinkovité (Fringillidae), vyskytujúci sa v severnej oblasti Južnej Ameriky. V málopočetných skupinách sa prirodzene vyskytuje vo východnej Kolumbii a v štátoch ležiacich na severnom pobreží a stredozápade Venezuely a Guyany. Na ostrove Monos (na Trinidade a Tobagu) je považovaný za vyhynutého. Ako nepôvodný druh bol dovezený aj na Kubu a do Portorika.
Popis a identifikácia
- Dĺžka: od 10 do 11,5 cm.
- Dĺžka krídla: 62 až 67 mm u samčekov a 57 až 60 mm u samičiek.
Prvý opis vytvorili v roku 1820, a to na základe pozorovania jedinca odchyteného na území bývalých španielskych kolónií amerického kontinentu.[2]
Správanie
Polosťahovavý. Mimo obdobia rozmnožovania sa pohybuje v malých kŕdľoch tvorených 12 – 13 jedincami. Vo Venezuele sa vyskytuje iba individuálne alebo v pároch.
Biotop
O jeho živote vo voľnej prírode sa vie iba málo, preto je ťažké zistiť, v akom prostredí pôvodne žil. Dnes sa vyskytuje hlavne na lúkach s nízkym porastom, na ktorých sa predtým nachádzali otvorené listnaté lesy. Tieto lesy sú často trávnatejšie ako vždyzelené lesy, a to v dôsledku väčšieho množstva svetla, ktoré preniká na zem, keď stromy zhodia listy, čo umožňuje rast trávy.
Žije v polosuchých oblastiach, ktoré sa podobajú savanám, na otvorenom priestranstve, ako aj na suchých a vyprahnutých miestach, kde sú stromy rozptýlené na skalnatých územiach s tŕnistými kríkmi a kaktusmi. Spozorovali ho aj v polovlhkých lesoch Venezuely. V Kolumbii sa našiel v stredných a vyšších stupňoch lesov vo výške od 1 744 do 3 165 m n. m. V Guyane jeho pohyb zaznamenali v riedkych nízkych lesoch (Curatella americana) vo výškach medzi 280 a 1 300 m n. m.
Spev a volanie
Spev je pomerne komplikovaný s veľkou škálou tónov, aj keď nie veľmi melodický. Zvyčajne trvá nepretržite dve až tri minúty. Samčeky aj samičky majú jednoduché alebo dvojité volanie. Prvé produkujú v sede, druhé za letu, pričom súvisí s párením.
Výskyt
Pôvodne bol jeho výskyt obmedzený na určité územia Venezuely, Kolumbie a Trinidadu a Tobaga. V Portoriku a na Kube zaznamenali výskyt stehlíka červeného po tom, čo im zo zajatia uletelo niekoľko jedincov. Nedávno zaznamenali jeho populácie aj v Guyane, čím sa rozširuje doposiaľ predpokladané územie jeho výskytu. V niektorých okolitých oblastiach Brazílie a Venezuely sa jeho výskyt ešte nepotvrdil.
Vo Venezuele predstavuje jeho súčasný výskyt menej než 20 % pôvodného územia výskytu a považuje sa za jeden z najohrozenejších druhov v krajine. Historické záznamy zahŕňali územia v štátoch Zulia, Barinas, Trujillo, Portuguesa, Lara, Falcón, Yaracuy, Carabobo, Aragua, Miranda, Guárico, Anzoátegui, Sucre, Monagas a vo federálnom dištrikte. Z tohto bohatého zoznamu pôvodného výskytu sú v súčasnosti potvrdené iba dve lokality: jedna v štátoch Falcón a Lara a druhá v územnom trojuholníku, ktorý tvoria štáty Miranda, Guárico a Anzoátegui. Zo šiestich lokalít pri meste Caracas, kde sa tento druh vyskytoval, sa dnes zachovali iba dve predpokladané miesta výskytu v Národnom parku El Ávila. Jeho výskyt sa predpokladá aj na izolovaných územiach v štátoch Barinas a Zulia. Stupeň ohrozenia tohto druhu je taký alarmujúci, že niektorí autori sa boja zverejniť presné miesta jeho výskytu, aby neuľahčili prácu lovcom vtákov. Historické záznamy zahŕňajú malú populáciu v okolí mesta Cúcuta v Kolumbii. V tomto regióne jeho prítomnosť nedávno opäť zaznamenali.[3] Na Trinidade sa tento druh vždy považoval za zriedkavý a v súčasnosti sa označuje ako vyhynutý.[4]
Stehlík ohnivý sa v prvej polovici 19. storočia objavil v Portoriku, najprv privezený v klietkach, aby ho krížili s kanárikmi. Neskôr sa tam usadil ako naturalizovaný druh.[5] Jeho výskyt zaznamenali okolo roku 1856 aj vo voľnej prírode v okolí mesta Santiago de Cuba a na severe ostrova, pričom viacerí odborníci vylúčili, že ide o pôvodný druh, ale domnievali sa, že išlo o vtáky, ktoré unikli zo zajatia a ktoré nedokázali vytvoriť samostatnú populáciu.
V rokoch 2000 až 2003 sa objavilo niekoľko populácií na savanách v oblasti medzi horou Roraima a riekou Rupununi v Guayane, na území zvanom Guayana Esequiba, na ktoré si nárokuje Venezuela. Tieto populácie sú zrejme pôvodné a žijú izolovane vo vzdialenosti väčšej ako 900 km od iných známych populácií. Skúmanie biotopov vhodných pre výskyt tohto druhu v susedných oblastiach Brazílie a Venezuely prinieslo negatívne výsledky.[6]
Potrava
Jedince tohto druhu hľadajú semená v nízkej vegetácii a na stromoch. Medzi ich obľúbené patria Wedelia calycina (z čeľade Astrovité), Phoradendron (z čeľade Ochmetovité), strom Curatella a figovník. Na ostrove Trinidad sa živia semenami pleskanky mexickej (Argemone mexicana).
Hniezdenie
Hniezdi spravidla v dvoch obdobiach, v Guyane od mája do júla a od novembra do decembra. Vo Venezuele od marca do apríla a od augusta do septembra. V kolumbijskom meste Cúcuta ho však videli hniezdiť len v októbri. To sa zhoduje s obdobím kvitnutia stromov a rastlín produkujúcimi semená, ktorými sa živia.
Páry sa začínajú vytvárať v apríli počas svadobného letu, ktorý pripomína let motýľov. Samec opustí konárik a preletí na druhý, kde sedí samica. Zvyčajne dochádza k bojom o teritórium s inými samcami. Dominantný samec sa posadí na konárik o niečo vyššie ako protivník, zaujme vodorovnú polohu a rozkmitá krídla. Protivník utečie alebo s ním bojuje zobákom.
Vzniknutý pár sa od miesta hniezdenia veľmi nevzďaľuje (nanajvýš 0,5 km). Hniezdia v kolóniách tvorených malými skupinami, ktoré sú od seba vzdialené asi tridsať metrov.
Dobre maskované hniezdo umiestňujú na koniec najvyššej vetvy stromu. Hniezdo má poľguľovitý tvar s hĺbkou 10 cm a priemerom 12 cm. Stavajú ho z bavlnených vlákien, machu a kúskov suchých bylín, ktoré sú dlhé 2 až 10 cm.
Môže sa stať, že dominantná samica ukradne materiál na stavbu hniezda inej samici. Samec ho síce nestavia, ale zvyčajne sprevádza samicu pri hľadaní materiálu. Párenie prebieha v blízkosti hniezda, kde samica zaujme vodorovnú pozíciu, rozprestrie krídla a vydá dlhé volanie „tee tee tee“. Samice znášajú dve až tri úplne biele alebo jemne bledozelenkasté vajíčka. Veľkosť: 14,7 – 117,8 mm × 10,8 – 13 mm.
Samica na nich sedí 12 dní, pričom ju samec pravidelne kŕmi. Jeho hlavnou úlohou je brániť svoje malé územie pred inými dotieravými vtákmi. Samica kŕmi mláďatá a o päť dní neskôr ich prestane zohrievať, pretože vonkajšia teplota neklesá pod 30 – 32 °C. Po pätnástich dňoch opúšťajú hniezdo. O dva alebo tri dni neskôr postaví samica nové hniezdo a druhýkrát znesie vajíčka. Samec sa zatiaľ stará o mláďatá dovtedy, kým nie sú sebestačné.
Populácia
Uskutočnilo sa niekoľko pokusov s cieľom odhadnúť súčasný počet voľne žijúcich jedincov; tieto odhady však zvyknú byť nepresné a skutočná súčasná veľkosť populácie nie je dosiaľ známa. Odhaduje sa, že počet jedincov v celej Venezuele sa pohybuje od 600 do 800, z toho asi 350 až 500 jedincov sa vyskytuje na západe a ďalších 300 v centrálnej zóne. Iné odhady naznačujú, že v súčasnosti vo voľnej prírode žije asi 4 000 jedincov tohto druhu, z ktorých sa asi 2 500 vyskytuje v štátoch Lara a Falcón. Vzhľadom na počet ulovených jedincov je druhý odhad pravdepodobnejší. Aj keď je zrejmé, že počet jedincov je nízky, stále neexistuje dostatok informácií na udanie presnej veľkosti populácie. V každom prípade je súčasná populácia menšia ako tá v minulosti, pričom väčšina populácií zaznamenaná v minulosti už vyhynula.
Ohrozenie a ochrana
Chov a obchodovanie
Stehlík červený už od začiatku priťahoval pozornosť európskych chovateľov vtákov pre svoju krásu, vzhľad, učenlivosť a kvalitu spevu.[7]
Predpokladá sa, že prvé jedince začali do Európy privážať v 18. storočí. Prvý opis tohto druhu vznikol vďaka pozorovaniu jedinca chovaného v zajatí, pričom išlo s veľkou pravdepodobnosťou o jedinca chovaného v Španielsku.[2] Išlo zrejme o bežný druh vtáka vo vedeckých zbierkach, múzeách a zoologických záhradách a od roku 1840 bol predmetom porovnávacieho anatomického skúmania živočíšnej ríše.
V Nemecku sa jeho chov stal populárnejším v 70. rokoch 19. storočia, pričom sa predával v niekoľkých špecializovaných obchodoch v Hamburgu, ale aj v Londýne. Kríženie stehlíka červeného s kanárikom vnímali na výstave hydiny v Hamburgu v roku 1877 ako novinku hodnú vyznamenania.[7]
Súčasný stav
Tento vták by mohol v blízkej budúcnosti vo voľnej prírode vyhynúť, ak sa jeho odchyt a obchodovanie s ním nezačnú kontrolovať. Ohrozenie druhu sa považuje za extrémne, čo spôsobilo aj vážny dopad na celú populáciu, pričom sa odhaduje, že väčšina populácií vyhynula a súčasná oblasť výskytu je iba ich zvyškom. Na stav tohto druhu sa upozorňovalo už na začiatku minulého storočia. V roku 1952 ho Medzinárodná únia na ochranu prírody klasifikovala ako ohrozený druh a najnovšia verzia červeného zoznamu ho klasifikuje ako kriticky ohrozený, vyžadujúci si naliehavé opatrenia.
Ohrozenie
Hlavnou príčinou kritického stavu, v ktorom sa v súčasnosti stehlík červený nachádza, je ťažba dreva v jehe biotope. Ďalšou príčinou je nelegálny odchyt a obchodovanie s týmto druhom, pričom tieto praktiky sa používajú už od roku 1835. V polovici minulého storočia sa jeho perie bežne používalo aj ako ozdoba na klobúky. Nadmerné obchodovanie je silne spojené s krížením tohto druhu kanárikami, s cieľom vytvoriť červených kanárikov. Príchod červených kanárikov predstavoval prevrat v chove a obchodovaní s kanárkmi a zároveň aj začiatok konca stehlíka červeného. Situácia je ešte vážnejšia, pretože požadovaná červená farba kanárika sa po niekoľkých generáciách vytráca a treba ju obnoviť opätovným krížením. V dôsledku tejto situácie dosiahol stehlík červený na medzinárodnom trhu astronomické ceny a na národnom trhu predstavoval druh vtáka, za ktorého dostal lovec najlepšiu ponuku. Hovorí sa, že v niektorých oblastiach obchodníci stále kupujú stehlíka červeného od miestnych výmenou za elektrospotrebiče. Počet odchytených a vyvezených jedincov dosahuje vysoké úrovne aj napriek tomu, že populácie tohto druhu sa stále zmenšujú. Odchyt aj naďalej prebieha a obchodovanie s týmto druhom je stále výhodné a obľúbené.
Ochranné opatrenia
Stehlík červený je vo Venezuele chráneným vtákom, a to podľa rozhodnutia č. 439 z 12. 7. 1982 zákona č. 32619. Obchodovanie s ním reguluje CITES, ktorý o tomto druhu hovorí v Prílohe I., vďaka čomu sa kontroluje preprava cez ostrov Curaçao, krajinu, ktorá slúžila ako most medzi Venezuelou a Európou pre obchodovanie so stehlíkom červeným.
Galéria
-
Samček odchytený v Guyane.
-
Samček odchytený v Danama Ranch (Guyana).
-
Samček.
Referencie
- ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov sveta [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010, rev. 2020-08-12, [cit. 2021-11-09]. Dostupné online.
- ↑ a b William Swainson, 1820, Zoological illustrations, or, Original figures and descriptions of new, rare, or interesting animals : selected chiefly from the classes of ornithology, entomology, and conchology, and arranged on the principles of Cuvier and other modern zoologists. London: Printed by R. and A. Taylor for Baldwin, Cradock, and Joy; and W. Wood. Disponible en Biodiversity Heritage Library, ilustración, descripción.
- ↑ López-Lanús, B. (2000): Carduelis cucullata aún sobrevive en Colombia. Boletín de la Sociedad Antioqueña Ornitología. 11:89-91.
- ↑ Coats, S.; Phelps, Jr., W. H. (1985). «The Venezuelan Red Siskin: Case history of an endangered species». Ornithological Monographs 36.
- ↑ Raffaele, H. A. (1983): The raising of a ghost--SPINUS CUCULLATUS in Puerto Rico. Auk 100:737-739.
- ↑ Robbins, M. R., M. J. Braun, and D. W. Finch. (2003): Discovery of a population of the endangered Red Siskin (Carduelis cucullata) in Guyana. Auk 120:291-298.
- ↑ a b [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. , ver página