Od konca 4. st. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O ich prítomnosti existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. st. pr. Kr prichádzajú na Slovensko Dákovia, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.
Hodnoverné miesta alebo vierohodné miesta (lat. loca credibilia) boli verejné právnické inštitúcie v stredovekom Uhorsku, zriaďované pri kapitulách alebo kláštorných konventoch. Disponovali autentickou pečaťou a na požiadanie stránok, z príkazu cirkevnej alebo svetskej vrchnosti, vykonávali splnomocňovanie alebo inú úradnú činnosť považovanú za právoplatnú v oblasti uhorského svetského práva.
Zriadenie inštitúcie
Hoci už na začiatku 11. storočia vydala ostrihomská a nitrianska kapitula niekoľko listín, majúcich charakter písomností hodnoverných miest, za ich formálne ustanovenie treba považovať 21. článok modifikovanej Zlatej buly Ondreja II. z roku 1231, ktorým panovník ustanovoval inštitúcie vydávajúce písomné svedectvá opatrené hodnovernou pečaťou.
Spočiatku bol ich počet neobmedzený (najviac sa rozširovali po tatárskom vpáde v roku 1241), čo však malo za následok oslabovanie dôvery v ich pôsobenie. Preto kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou zákonom z roku 1351 zakázal menším konventom vykonávať takúto činnosť, vykonal revíziu pečatí, a následne určil, že hodnovernými miestami môžu byť na území Slovenska iba tieto inštitúcie: Bratislavská kapitula s pôsobnosťou pre územie súčasného západného Slovenska a severozápadného Maďarska, Nitrianska kapitula s pôsobnosťou v časti západného Slovenska a na strednom Slovensku a Spišská kapitula pre severné a východné Slovensko. Dopĺňať ich mali konventy v Hronskom Svätom Beňadiku (západné, stredné a južné Slovensko), na Zobore pri Nitre (západné Slovensko), v Jasove (východné a juhovýchodné Slovensko a severné Maďarsko), v Lelesi (východné Slovensko a východné Maďarsko), v Kláštore pod Znievom (stredné a severné Slovensko) a v Šahách (južné Slovensko). Okrem týchto miest činnosť na území Slovenska vyvíjali i hodnoverné miesta sídliace na území dnešného Maďarska – ostrihomská, budínska a stoličnobelehradská kapitula.
Rodičmi Ján Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755-1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757-1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777-1845) a skoro zosnulej Maríne (1780-1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef.
Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797-1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799-1802).
V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802-1804, následne teológiu v rokoch 1804-1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.
V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval aj tvorbe (a aj anonymnej publikácii) básní. Spočiatku ich písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel dakedy medzi rokmi 1805-1807. (V roku 1805 sa dostal otázke výberu jazyka do polemiky s Jurajom Fándlym. O tom, či sa s ním stretol osobne, sú však pochybnosti.) Zaoberal sa aj teoretickými otázkami poézie. Jeho programovou básňou k tvorbe s rodným jazykom je Podzbudzání Nemnislava.
Duplikát zoborskej listiny z roku 1111 - najstaršej zachovalej listiny z územia Slovenska. Listinou potvrdzuje kráľ Koloman právo zoborského opátstva na majetky poddaných na západnom a strednom Slovensku. Originál je uložený v depozite Biskupského úradu v Nitre.
