Preskočiť na obsah

Jeden deň Ivana Denisoviča

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jeden deň Ivana Denisoviča
Один день Ивана Денисовича

Autor Alexandr Isajevič Solženicyn
Pôvodný jazyk ruština
Krajina vydania Sovietsky zväz
Dátum 1. vydania originálu 1962
Literárny druh próza
Literárny žáner novela
Slovenské vydania knihy

Jeden deň Ivana Denisoviča (rus. Один день Ивана ДенисовичаOdin deň Ivana Denisoviča) je novela s prvkami existencializmu[1] od ruského spisovateľa Alexandra Isajeviča Solženicyna. Ide o prelomové dielo ruskej sovietskej literatúry. Prvýkrát bola uverejnená v časopise Novyj mir v novembri roku 1962. Vďaka novele si Solžnicyn vyslúžil celosvetový rešpekt.[2][3]

Dielo opisuje bežný deň väzňa stalinistického tábora Ivana Denisoviča Šuchova, ktorý si aj napriek ťaživej situácii dokázal zachovať ľudskú dôstojnosť.[2][3] Pôvodný názov knihy bol Šč-854 – Jeden deň jedného mukla.[4]

Okolnosti vydania

[upraviť | upraviť zdroj]

Publikovanie Jedného dňa Ivana Denisoviča prevádza množstvo legiend. Pred samotným vydaním ho čítal Lev Kolelev (Solženicynov spoluväzeň a redaktor časopisu Novyj mir), ktorému sa dielo mimoriadne páčilo a dal rukopis na prečítanie šéfredaktorovi Nového mira Alexandrovi Trifonovičovi Tvardovskému. Toho čítanie tak rozrušilo, že vstal z postele, obliekol sa a pokračoval čítaním pri stole. Solženicyn bol nadšený, keď sa dozvedel, že Tvardovskému Jeden deň Ivana Denisoviča „‚stál za bezsennú noc‘“.[5]:446 Tvardovskij však vedel, že ak ju dá na posúdenie cenzúre, tak bude okamžite zakázaná. Následne „po dlhom váhaní, mnohých diskusiach a niekoľkých zmenách v rukopise“ sa novela dostala k Nikitovi Sergejevičovi Chruščovovi. Knihu pochválil s tým, že je napísaná „‚v duchu XX. zjazdu strany‘“ (Chruščov ju chápal ako „pokračovanie vlastného destalinizačného úsilia“[6]) a následne mohla vyjsť v novembrovom[7] čísle Nového mira.[5]:447

Príbeh sa začína v jedno ráno jedného každodenného pracovného dňa v gulagu. Hlavnou postavou je väzeň Šč-854 - Ivan Denisovič Šuchov, obyčajný nevzdelaný muž v stredných rokoch, ktorý bol odsúdený za čin, ktorý nevykonal.[1][4] Autor diela sa inšpiroval vojakom, s ktorým bojoval počas druhej svetovej vojny.[4]

Samotný tábor nútených prác je zariadenie v ktorom bol autor internovaný v rokoch 1950 až 1953 (Ekibastuzský tábor). V novele sa opisujú každodenné starosti, myšlienky a rutiny väzňov. Popisuje drsnú zimu, nedostatok jedla, vzťahy väzňov s dozorcami, ale aj hierarchiu medzi väzňami, trestanie či ťažkú fyzickú prácu. Je prerozprávaný priamym a farbistým jazykom nevzdelaného väzňa. Nevyužíva pri tom naturalistické a drsné scény ani expresívny jazyk. Opisy sú pokojné, bez napätia, hoci väzňom neustále hrozí riziko sprísnenia trestu či strata života.[1][3][4]

Ponúka ostrý portrét nielen stalinistických táborov, ale aj samotnej ruskej spoločnosti. Prostredníctvom opisov a rozhovorov so spoluväzňami, reprezentatívnej vzorky spoločnosti, odkrýva zákutia všetkých spoločenských vrstiev od umelcov, intelektuálov, kriminálnikov, roľníkov po bývalých vojakov, úradníkov či príslušníkov menšín.[1][3] Dej sa končí večer, keď sa väzni pracovného tábora ponoria do spánku.

Ivan Denisovič Šuchov (Иван Денисович Шухов), hlavný hrdina románu. Čitateľ má možnosť vidieť život v gulagu jeho očami a dej sa posúva prostredníctvom jeho myšlienok, pocitov a činov. Hoci sa v názve uvádza meno hlavného hrdinu Ivan a otcovské meno Denisovič (syn Denisa), postava sa označuje predovšetkým priezviskom Šuchov.

Aljoška (Алёшка), krstiteľ. Verí, že väznenie si zaslúži, pretože mu umožňuje viac premýšľať o Bohu a Ježišovi. Aljoška prekvapivo dokáže v kasárňach ukryť časť Biblie. Šuchov na jeho presvedčenie reaguje slovami, že verí v Boha, ale neverí v nebo ani v peklo, a ani sa touto otázkou príliš nezaoberá.

Gopčik (Гопчик), mladý člen oddielu, ktorý tvrdo pracuje a ku ktorému Šuchov prechováva otcovské city, keďže Šuchovovi pripomína jeho mŕtveho syna. Gopčik bol uväznený za to, že nosil potraviny ukrajinským ultranacionalistom. Šuchov verí, že Gopčik má vedomosti a schopnosti prispôsobiť sa, aby v tábore postúpil.

Andrej Prokofijevič Ťurin (Андрей Прокофьевич Тюрин), predák/vedúci oddielu 104. V tábore pôsobí už 19 rokov. Ťurin má Šuchova rád a dáva mu niektoré z lepších prác, ale aj on podlieha táborovej hierarchii; musí sa s táborovými dôstojníkmi dohadovať o lepšiu prácu a mzdu, aby sa zapáčil oddielu, ktorý potom musí tvrdo pracovať, aby sa zapáčil táborovým dôstojníkom a dostal väčšie prídely.

Feťukov (Фетюков), člen oddielu, ktorý zahodil všetku svoju dôstojnosť. Šuchov a ostatní členovia tábora ho vnímajú najmä ako podliaka. Bezostyšne sa obzerá po kúskoch jedla a tabaku.

Cézar Markovič (Цезарь Маркович), väzeň, ktorý pracuje v táborovej kancelárii a má aj iné zvláštne privilégiá, napríklad jeho civilnú kožušinovú čiapku oddelenie osobného majetku nezabavilo. Cézar je filmový režisér, ktorý bol uväznený skôr, ako mohol dokončiť svoj prvý celovečerný film. Niektoré diskusie v románe naznačujú, že zastáva formalistické názory v umení, ktoré boli pravdepodobne dôvodom jeho uväznenia. Je to kultivovaný človek. Jeho trochu vyšší triedny pôvod mu zabezpečuje balíčky s jedlom.

Dielo vyšlo necenzurované počas obdobia Chruščovovej destalinizácie.[3] Prvýkrát bolo vydaná v roku 1962 v časopise Novyj mir. Po publikovaní diela bol Sovietsky zväz tvrdo kritizovaný za systém, ktorý v ňom vládol. Po zhoršení politickej situácie a ďalšej Solženicynovej kritike režimu v Sovietskom zväze bola novela v rokoch 19711972 vyradená zo sovietskych knižníc.[4] Samotný Solženicyn, v tom čase už laureát Nobelovej ceny za literatúru, bol v roku 1974 násilne odsunutý do západného Nemecka a zbavený sovietskeho občianstva.[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d POLAKOVIČOVÁ, Alena, et al. Literatúra IV. pre stredné školy. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2015. ISBN 978-80-8120-383-1. S. 55.
  2. a b c SOLŽENICYN Alexander. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 411 – 413.
  3. a b c d e One Day in the Life of Ivan Denisovich In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. a b c d e Alexander Solženicyn: Jeden deň Ivana Denisoviča [online]. Denník Pravda, 2019-07-20, [cit. 2021-01-17]. Dostupné online.
  5. a b APPLEBAUM, Anne. Gulag : dějiny. Preklad Petruška Šustrová. Vyd. 1. Praha; Plzeň : Beta-Dobrovský; Ševčík, 2004. 604 s. (Historie.) ISBN 80-7306-152-X, 80-7291-116-3.
  6. Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Borisovič Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939 – 2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 358.
  7. KAHN, Andrew, et al. A History of Russian Literature. Oxford : Oxford University Press, 2018. 860 s. ISBN 978-0-19-254953-2. S. 729 – 730.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]