Preskočiť na obsah

Vnútorné prostredie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Vnútorné prostredie (franc. milieu intérieur) je termín, ktorého autorom je Claude Bernard.[1] Označuje vodný roztok organických a anorganických látok obklopujúci bunky tkanív a orgánov organizmu. Jeho základnou úlohou je udržiavať stabilné prostredie pre fungovanie buniek a teda i orgánov a organizmu ako takého. Pojem sa dnes často používa i v mierne odlišných významoch, napríklad vnútorné prostredie bunky či organizmu ako celku.

Vnútorné prostredie človeka

[upraviť | upraviť zdroj]

Je tvorené, tak ako i u všetkých ostatných organizmov na Zemi, vodným roztokom organických a anorganických látok, ktorých koncentrácie sa vekom mierne menia. Rovnako sú pomerne výrazné rozdiely v pomernom množstve vody v tele podľa veku, mierne i podľa pohlavia. Napríklad voda tvorí 79% hmotnosti tela novorodenca a je väčšinou uložená extracelulárne (mimo buniek). Naopak percentuálna hmotnosť vody u 80-ročného človeka dosahuje iba 48%, pričom väčšina vody je intracelulárne (v bunkách). U priemerného dospelého človeka teda tvorí intracelulárna tekutina približne 2/3 celkovej telesnej vody, extracelulárna zvyšnú 1/3.
Extracelulárna tekutina sa ďalej delí na 2 zložky (kompartmenty):

Zloženie jednotlivých kompartmentov sa významne líši, čo je spôsobené odlišnou priepustnosťou membrán, ktoré ich navzájom oddeľujú.

Vnútorné prostredie nie je izolované, ale tvorí otvorený systém, vymieňajúci si s vonkajším prostredím hmotu i energiu. Výmena sa deje riadene cez rôzne bariéry, ktoré tak chránia stabilitu vnútorného prostredia a tým existenciu organizmu ako takého. Bariéry tvoria epitely tvoriace kožu a sliznice: vyplýva z toho i na prvý pohľad nie celkom zrejmý fakt, že obsah pľúc či tráviaceho traktu je už vonkajším prostredím.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Gross, C. G. (1998) "Claude Bernard and the constancy of the internal environment" Neuroscientist 4: 380-385 [1]