Yves Congar

	Yves Marie-Joseph Congar
	kardinál Svätej rímskej cirkvi
Štát pôsobenia	Taliansko; Vatikán
Biografické údaje
Občianske meno	Georges Yves Marie Congar
Narodenie	13. apríl 1904; Sedan, Francúzsko
Úmrtie	22. jún 1995 (91 rokov); Paríž, Francúzsko
Pochovaný	dominikánska krypta v Montparnasse
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Rehoľa kazateľov (OP); (dominikáni)
Vstup	7. december 1925 (21 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka	25. júl 1930 (26 rokov)
Kardinál
Menovanie	26. november 1994 (90 rokov); Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál-diakon
Titulárny kostol	San Sebastiano al Palatino
Odkazy
	Yves Congar na catholic-hierarchy.org angl. ; Yves Congar
	Vatikánsky portál; Biografický portál

Yves Marie-Joseph kardinál Congar OP, rodným menom Georges Yves Marie Congar, (* 13. apríl 1904, Sedan – † 22. jún 1995, Paríž) bol francúzsky rímskokatolícky teológ a kardinál.

Congar patril spolu s Jeanom Daniélouom a Henrim de Lubacom k hlavným predstaviteľom tzv. Nouvelle théologie, teda myšlienkového prúdu, ktorý sa usiloval o teologickú reflexiu súdobej filozofie. Táto „nová teológia“ si kládla otázku o nemeniteľnosti resp. dejinnej podmienenosti pravdy, venovala sa problematike vzťahu prirodzenosti a milosti, zdôraznila nevyhnutnosť serióznej kresťanskej reflexie marxizmu a nekresťanských náboženstiev, nanovo tiež nastolila otázku poznateľnosti Boha. Významnou mierou sa tak pričinila o nové rozprúdenie teologickej diskusie a v podstate aj o vytýčenie tém Druhého vatikánskeho koncilu.

Životopis

Yves-Marie-Joseph Congar sa narodil 13. apríla 1904 vo francúzskom meste Sedan. Jeho matka sa volala Lucie Congar (rod. Desoye) a otec, Georges Congar, bol bankovým úradníkom, ktorý počas Prvej svetovej vojny padol do nemeckého zajatia a bol deportovaný do Litvy.

Nadchnutý príkladom miestneho farára Daniela Lallementa sa Yves Congar rozhodol vstúpiť do diecézneho seminára. V roku 1921 pokračoval v štúdiách v Paríži. K jeho učiteľom patrili aj Jacques Maritain a dominikánsky teológ Réginald Marie Garrigou-Lagrange.

Povinnú vojenskú službu absolvoval v rokoch 1924 až 1925. V roku 1925 vstúpil do rehole dominikánov. Katolícku teológiu študoval v rokoch 1926 až 1931 na dominikánskej vysokej škole Le Saulchoir, ktorá v tom čase sídlila v belgickom meste Kain (dnes časť mesta Tournai) a v rámci ktorej bola stredobodom záujmu predovšetkým historická teológia.

Za kňaza ho 25. júla 1930 vysvätil parížsky nuncius Luigi Maglione. V roku 1931 získal doktorát z teológie.

V rokoch 1931 až 1939 prednášal na Le Saulchoir fundamentálnu teológiu a ekleziológiu. Od roku 1935 bol sekretárom významného odborného časopisu Revue des sciences philosophiques et théologiques. Congara v tomto období výrazne ovplyvnili francúzski teológovia Ambroise Gardeil a Marie-Dominique Chenu, inšpiráciu však čerpal i zo spisov tübingenského teológa Johanna Adama Möhlera. Obohatením boli nepochybne i jeho početné kontakty s protestantskými a pravoslávnymi teológmi.

V roku 1937 založil Congar knižnú edíciu Unam Sanctam. Cieľom projektu bolo vytvoriť priestor pre publikácie, ktoré sa budú venovať kritickej reflexii historických tém v rámci katolíckej ekleziológie. Hlásal sa „návrat k prameňom“, s cieľom poukázať na spoločné teologické východiská ako základ ekumenického dialógu.

Po vypuknutí Druhej svetovej vojny musel narukovať, bol zaradený ako kaplán francúzskej armády. V rokoch 1940 – 1945 bol internovaný v nemeckom zajateckom tábore v meste Colditz a Lübeck. Po skončení vojny bol povýšený do hodnosti rytiera Radu čestnej légie, stal sa tiež nositeľom vyznamenaní Croix de Guerre a Médaille des Évadés.

Po roku 1945 sa Congar vrátil k svojej prednáškovej a publikačnej činnosti. Venoval sa predovšetkým ekleziológii a ekumenickým otázkam. Zasadzoval sa za väčšiu otvorenosť katolíckej cirkvi voči protestantskej a pravoslávnej teológii. Hlásal potrebu kolegiálneho vzťahu pápeža a biskupov. Kritizoval ultramontanizmus, častú vatikánsku klerikálnu pompéznosť a niektoré aspekty Rímskej kúrie. Vyzdvihoval úlohu laikov v cirkvi. Dlhé roky spolupracoval so zakladateľom medzinárodného hnutia Kresťanskej robotníckej mládeže Josephom Leom Cardijnom.

Obdobie rokov 1947 až 1956 sa pre Congara nieslo v znamení vieroučných sporov s Vatikánom (pápežom bol v tom čase Pius XII.). V roku 1952 bola oficiálne odsúdená jeho najvýznamnejšia kniha Skutočná a nesprávna reforma cirkvi (Vraie et fausse réforme dans l'Église). Vatikán Congarovi v rokoch 1954 až 1956 dokonca úplne zakázané vyučovať i publikovať, pretože, ako angažovaný sympatizant hnutia robotníckych kňazov, údajne zastával extrémne názory. Počas týchto troch ťažkých rokov bol nútený niekoľkokrát zmeniť pôsobisko, žil v Jeruzaleme, Ríme, Cambridgei či Štrasburgu. O Congarovu faktickú rehabilitáciu sa v roku 1956 zaslúžil najmä štrasburský arcibiskup Jean Julien Weber.

V roku 1960 sa Congar na pozvanie pápeža Jána XXIII. stal poradcom prípravnej komisie Druhého vatikánskeho koncilu.

Na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) sa zúčastnil ako teologický expert.

Congar si po skončení koncilu uvedomoval, že niektoré zásadné otázky zostávajú stále prakticky nedoriešené, či už ide o problematiku kolegiality, postavenia laikov alebo ekumenizmus.

Ťažiskom Congarovej teologickej práce sa postupne stávala náuka o Duchu Svätom, jeho trojzväzkovému dielu Je crois en l'Esprit Saint z konca 70. rokov sa dostalo veľkého uznania.

Congar mal už od začiatku 60. rokov vážne podlomené zdravie, časom sa u neho začali prejavovať príznaky vážneho neurologického ochorenia. Od roku 1985 trpel výraznou motorickou paralýzou.

Pápež Ján Pavol II. povýšil 26. novembra 1994 Yvesa Congara do hodnosti kardinála s titulárnym chrámom San Sebastiano al Palatino. Kvôli svojmu pokročilému veku a zlému zdravotnému stavu bol však dišpenzovaný od súčasného obligátneho prijatia biskupskej vysviacky.

Yves Congar zomrel 22. júna 1995 v Paríži. Je pochovaný v dominikánskej krypte na parížskom cintoríne Montparnasse.

Výber z diela

Chrétiens désunis - Principes d'un «œcuménisme» catholique. 1937.
Saint Thomas serviteur de la vérité. 1937.
Vraie et fausse réforme dans l'Église. 1950, 1968.
Leur résistance. 1948.
Esquisses du mystère de l'Église. 1953.
Jalons pour une théologie du laïcat. 1953.
Le Mystère du temple, ou L'Économie de la Présence de Dieu à sa créature de la Genèse à l'Apocalypse. 1958.
La Tradition et les traditions. 1960 – 1963.
Les Voies du Dieu vivant, Théologie et vie spirituelle. 1962.
Sacerdoce et laïcat, devant leurs tâches d'évangélisation et de civilisation. 1962.
Chrétiens en dialogue. Contributions catholiques à l’œcuménisme. 1964.
Jésus-Christ. Notre Médiateur, notre Seigneur. 1965.
Situation et tâches présentes de la théologie. 1967.
Cette Église que j'aime. 1968.
Ministères et communion ecclésiale. 1971.
Un peuple messianique. L'Église, sacrement du salut – Salut et libération. 1975.
La Crise dans l'Église et M^gr Lefebvre. 1977.
Je crois en l'Esprit-Saint. 1978 – 1980.
Diversités et communion. Dossier historique et conclusion théologique. 1982.
Martin Luther, sa foi, sa réforme - Études de théologie historique. 1983.
La Tradition et la vie de l'Église. 1984.
Entretiens d'automne. 1987.
Église et papauté - Regards historiques. 1994.
L'Église. De saint Augustin à l'époque moderne. 1997 (posth).
Esprit de l'homme. 1998 (posth).
Journal d'un théologien (1946 – 1956). 2000 (posth).
Vaste monde, ma paroisse. Vérité et dimension du Salut. 2000 (posth).

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Yves Congar na anglickej Wikipédii.