Huni boli zväz nomádskych kmeňov mongolsko-tureckého pôvodu, ktorý vyvolal sťahovanie národov.

Územie pod kontrolou Hunov okolo roku 450

Charakteristika

upraviť

Ich jazyk patril možno medzi altajské jazyky. Etnicky neboli jednotní. Predpokladá sa, že Huni zahŕňali turkické, mongolské a ugrofínske kmene, ale aj niektoré europoidné etniká. Spočiatku žili v rovnostárskej spoločnosti, neskôr sa objavili črty vojenskej demokracie a napokon aj feudalizmu. Bežný bol u nich zvyk deformácie lebky, pochádzajúci zo strednej Ázie. Používali luk, meč s jedným ostrím, konský postroj zahŕňal drevené sedlo a koňa poháňali jazdeckým bičíkom. Jazdecké skupiny boli vybavené liatymi medenými alebo bronzovými kotlami. Typická pre nich bola túžba po zlate. Ženy boli vybavené zlatými diadémami a kovovými zrkadlami. Muži mali v hroboch, často bohatých na zlato, spony, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky z obuvi a keramiku s vhladzovanou výzdobou. Nebudovali pevné sídla, žili prevažne na vozoch. Boli to hrubí, drsní nomádi, rýchli v boji.

 
Rekonštrukcia Atilu

Prvýkrát ich spomínajú Číňania pod menom Hung-no (Siung-nu) od konca 3. storočia pred Kr. ako nájazdníkov (zrejme „vďaka“ nim bol vybudovaný Veľký čínsky múr). Okolo roku 100 pred Kr. sa v dôsledku čínskej obrany presunuli do miest strednej Ázie, odtiaľ sa neskôr (najneskôr 335) presunuli ďalej na západ (hovorí sa o tom, že tunajšie pramene vyschli) do oblasti kde žili Alani (Volga a južná Rus), ktorých nakoniec okolo roku 370 porazili. Roku 375 porazili aj Ostrogótov, čím vyvolali sťahovanie národov. V roku 395 už plienili Balkán. Okolo roku 400 sa objavujú v Panónskej nížine, vrátane južného Slovenska, kde boli niekoľko desaťročí pánmi. Najväčšiu moc dosiahli za Attilu (445 - 453), ich ríša sa vtedy rozkladala od Volgy až k rímskym hraniciam na Rýne. Attila viedol Hunov na výboje do západnej Európy (451 prekročili Rýn), napríklad vnikli až do dnešného Francúzska. V bitke na Katalaunských poliach boli porazení vojskami Ríma, Vizigótov a Frankov. Napokon roku 453 Attila zomrel rok po útoku do Itálie a po jeho smrti sa ríša rozpadla. Jej územie obsadili germánske kmene, ktoré predtým boli v hunskej nadvláde.

V 4. a 5. storočí urýchlili vnútorný rozklad Rímskej ríše útoky germánskych i slovanských kmeňov, ako súčasť presunu obyvateľstva zo severnej Európy, ako aj stredoázijských stepí do južnej Európy.[1]

Slovom Huni sa neskôr v stredoveku v západnej Európe mylne označovali aj iné etniká s podobným vojenským životným štýlom, napríklad Maďari.

Referencie

upraviť
  1. GOLÁŇ, Karol, KROPILÁK, Miroslav; RATKOŠ,Peter; TIBENSKÝ, Ján Československé dejiny. Redakcia M. Kropilák. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, 1961. 384 s., 40. Sťahovanie národov. Slovania 4, s. 22.

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Huni

Externé odkazy

upraviť